Ja by som ale chcel poďakovať jednoduchej žene, ktorá je v mojom živote nie príliš priamo účastná, ale mnoho krát som ju stretával. Je to človek ako väčšina z vás, aj z tých celebrít, a dúfam, že aj ako väčšina z vašich rodičov a príbuzných.
Každý pracovný deň ide do práce. Ako ju vykonáva neviem, ale podľa toho ako sa stará o rodinu, myslím že dobre.
Raz som cestoval vo vlaku a náhodou sme sa stretli a len tak normálne sme sa porozprávali. Rozprávali sme sa o ľuďoch, ktorých sme obaja poznali. Predovšetkým o jej a mojej rodine. Hovorila, že cestuje k dcére, aby jej pomohla s prácami na "rodinnom" poli, pretože bol akurát čas zberu zemiakov a tak ako všetko v živote má svoj čas, tak aj zemiaky treba vybrať zo zeme v určitej dobe, aby nepohnili a celoročná práca neprišla nazmar.
Rozprávali sme sa o ďalších jej deťoch, ako sa majú, čo robia, aké majú všedné problémy. Bol to taký, síce krátky, ale veľmi prínosný rozhovor. Rozprávala o svojich rodičoch a súrodencoch. Žiadne podrobnosti, proste iba ako sa majú. V podstate rozprávala o svojich "problémoch". Rozprávala o tom aký ťažký jej život bol a je a ešte mnoho krát bude. Rozprávala ako by rozprávali mnohí z nás, avšak rozprávala to hlasom plným úcty a lásky, vďačnosti. Rozprávala to ako príbeh, ktorého neomysliteľnou súčasťou je a s vedomím, že je za to všetko vďačná.
Aj pre ňu to boli každodenné problémy ako pre nás všetkých, ale z jej rozprávania som vycítil, ako veľmi svojich blízkych miluje. Ako veľmi prežíva svoj život v ich životoch. Ako veľmi určuje jej život mnoho iných ľudských osudov a ona je za to nesmierne vďačná a ctí si všetkých tých ľudí viac ako svoj vlastný život, pretože ho vlastne žije pre svojich "blízkych". Ona nereptala, len s láskou rozprávala aký je občas jej život ťažký a súčasne nádherný.
Poznám mnohých ľudí a mnohí si zaslúžia úctu, za to, že niečo dôležité pre ľudstvo vytvorili, objavili, vymysleli. Ona medzi nich nepatrí. Ale v mnohom tých ľudí predči aj napriek tomu, že nič nevynašla, nič prevratné navytvorila ani nevymyslela (aspoň o ničom takom neviem). Vtedy som si uvedomil, aký zvláštny a úctyhodný človek to je. Dokáže sa tešiť zo života, aj keď kričí na svoje deti, aj keď prežíva ťažké chvíle, aj keď nie vždy má to čo by potrebovala a už vôbec nie to čo by si želala.
Potvrdila mi aké je krásne a dôležité mať rodinu a príbuzných a cítiť sa ich súčasťou v oboch smeroch tohoto vzťahu.
A preto jej chcem ešte raz poďakovať a povedať jej ako veľmi si vážim jej životnú cestu, pretože si myslím, že takto by sme mali k životu pristupovať všetci.
